Stará Európa ponúka dobrodruhom veľa miest, ktoré treba objaviť a veľa okamihov, ktoré je treba prežiť. Koncom júla sme sa vybrali na cestu naprieč vytipovaným krajinám starého kontinentu. Členovia posádky: Martin, Mišo, Tomáš a Lukáš. Martinov jeep praskal vo švíkoch, keď sme doňho nabalili 3 batohy s výstrojov na paragliding a 4 veľké batohy s potravinami a osobnými vecami. Nakoniec však auto poskytlo vysoký komfort a nesklamalo počas celej našej cesty.
Vo Štvrtok ráno sme vyrazili smerom k rakúskym hraniciam, kde začínala naša cesta na juh Švajčiarska do oblasti Ticino za našimi priateľmi. Cesta ubiehala pomaly no kilometre sa neúprosne odratúvali. Za 13 hodín sme dorazili do švajčiarskej dedinky Saint Antonio, kde sme sa zvítali so starými priateľmi zo Slovenska. Ubytovali sme sa v hale, kde sa čistila zelenina, ktorá sa pozbierala na farme. Človek, ktorý aspoň ako tak dokáže vnímať krásu prírody si musí túto krajinu hneď zamilovať. Hlboké údolia lemujú obrovské hory, Nehovoriac o krásnych mestách a jazerách. Fascinujúca čistota a pokoj v krajine. Na druhý deň ráno sme sa vybrali do blízkeho mesta Belinzony, ktoré je zapísane ako pamiatka UNESCO. V tomto malom meste sa nachádzajú tri hrady, My sme navštívili ten najväčší, kde vstup bol voľný. Nádvorie ako aj okolie hradu je dokonalé upravené čo je možno vidieť z dvoch kamenných veží, ktoré tiež ponúkajú panorámu mesta či okolitých hôr. Poobede sme sa vydali lietať na kopec. Vyviezli sme sa lanovkou za 9 CHF. Prevýšenie bolo niečo cez 1000 m. Odštartoval som prvý. Nečakaný náraz vetra ma rázom odfúkaval pozdĺž kopca a tak som sa po zbytok cesty nevedel voči vetru presadiť a cúval som. Cestou som našiel stupaky, ale tie boli nepoužiteľné a zatáčky v nich len zhoršili moje nadeje na pristátie na voľnom priestranstve. Situácia začala byť veľmi vážna, keď mi ubúdala výška a ja som stále cúval nad rieku s približne 30 metrovým korytom a za ktorým bola diaľnica. Otočil som teda krídlo po vetre v nádeji, že pristanem aj keď vo veľkej rýchlosti vedľa nej. Pár metrov nad zemou som však s pravej strany dostal silný náraz vetra, ktorý ma vyhodil na stromu nad riekou. Visel som na konároch, podo mnou kamene a tŕne. Odopol som sa zo sedačky a skočil dole. Vyšiel som na breh a poďakoval všetkému možnému, že som zase vyviazol bez škrabanca. Pristavovali sa okoloidúci a pýtali sa či som v poriadku a že čo teraz a podobne. Pomyslel som si len “to tak vedieť”. Krídlo nebolo možné zvesiť, lebo viselo rovno nad riekou na koncoch tenkých konárov. Taký nepodarený strom som ešte nevidel. Zašiel som do blízkeho kempu si požičať rebrík no ale ani ten mi nijako nepomohol. Vrátil som sa späť a požiadal na recepcii nech zavolajú požiarnikov. Za chvíľu bolo počuť húkať sirény. Zbledol som keď som videl ako prichádzajú postupne policajné auto, požiarnici a záchranka. V duchu som prepočítaval koľko tento špás bude stáť. Zdravoťáci sa vypytovali, že či nemám traumu a celú záchrannú akciu ma pozorovali ako laboratórnu myš. Polícia si vypýtala pas a piloťak a stále ma ubezpečovali, že sa jedná len o rutinnú kontrolu. Na tretí pokus požiarnici pochopili, že bez plošiny to zvesiť nepôjde. Prišlo teda veľké požiarne auto, ako inak než zo zvukom sirén. To už naokolo stálo kopec zvedavcov a tiež niekto s kamerou. Chlapi na plošine orezávali konáre celkom opatrne, ale keď som videl ako položili horúcu motorovú pílu na plachtu tak sa moje nádeje na jej opravu rázom zmenšili. Za pol hodinu bolo krídlo dole a všetci preč. Bilancia krídla bola zlá – 3 malé diery z toho jedna na vrchu plachty, 2 roztrhnuté šnúry na A popruhu a veľa natiahnutých až tak, že sa roztrhol oplet. Všetko som zbalil a vysielačkou navigoval priateľov, ktorí ma medzičasom hľadali. Tu niekde padlo rozhodnutie, že zostanem už len pri motorovom paraglidingu. Nakoniec sme sa našli. Večer sme sedeli pri večeri a pozerali televízne noviny, keď v tom zrazu vidím, svoju sedačku, svoj strom a mňa. Takže som sa stal v kantóne Ticino mediálne známym za 48 hodín.
Na druhý deň sme sa vybrali s priateľmi do hor. Cestou nahor nás zaskočili čistota v lese ako aj to, že tu rástli gaštany do pomerne vysokej nadmorskej výšky. Krásne kamenné chaty, ktoré nijako nenarúšali harmóniu hôr, skôr naopak, poskytovali pocestnému možnosť sa osviežiť vodou či posedieť na lavičke v tieni. Jedná z nich bola otvorená, patrila turistickému klubu. Vnútro chaty bolo vkusne zariadené. Prekvapili nás zásoby potravín v regáloch. Neskôr sme si všimli aj ceny a prečítali odkaz v klubu v ktorom sa písalo, že si môžeme kúpiť tovar a peniaze vhodiť do schránky. Verte, že takto fungujúce potraviny boli pre nás miernym šokom a tak sme službu ihneď využili a kúpili sme si dve fľaše vína. V takejto krajine vás ani nenapadne, že by ste hodili do schránky čo i len o cent menej. Tak sme si pripili na Jurove narodeniny a podaktorí si v duchu želali, aby aj naša krajina a krajania boli raz takíto. Hrdí a čestní.
Ďalšie dni sme navštívili mesto Locarno a jazero lago di Maggiore nad ktorým miestny lietači strúhali wingovery a špirály. Predposledný deň sme si urobili výlet na monte Tamaro, odkiaľ síce pre veľkú oblačnosť nebol pekný výhľad, ale mraky sa predsa len z času na čas na okamih odstúpili a ponúkli niečo pre hladné oči. Na záver si chalani urobili zlet.
Posledný deň bol v znamení rozlúčok s priateľmi a farmárom, ktorý nás nechal prenocovať na svojej farme. Zo Švajčiarska si človek odnáša okrem dobrého dojmu aj tichú závisť a tiež nádej, že aj takto môže vyzerať krajina v ktorej žijem.
Taliansko – Benátky
Po severnej diaľnici Talianska sme sa vydali rovno do Benátok. Krajina po ceste menila tvar, vysoké hory ustúpili rovinám či malým kopcom. Dorazili sme pred most ktorý spájal mesto na mori s pevninou. Auto sme zaparkovali v priemyselnom komplexe v nádeje, že nám nič nezmizne. Vydali sme sa pešo cez most, no nakoniec sa chodník stratil a horúčava nás prinútila zaobstarať si lístky na mestskú za 1 eur v klimatizovanom autobuse. Nakoniec sme usúdili, že predsa len je ten most dlhší ako na mape, klimatizovaný autobus je lepší ako horúci asfalt a dekolty miestnych slečien sú hlbšie ak mariánska priekopa.
V Benátkach sme mali jediný hlavný zámer – Dať si ako slovenský buržuji pizzu na obed. Cestou za týmto pokrmom sme si stihli náhodou pozrieť námestie sv. Marka, zistiť že domáci majú od parkované svoje gondoly pri domoch podobne ako my naše autá. Kde aj tu vyzerali niektoré ako škoda 105 a niektoré ako mercedes. Dokonca sme našli aj gondolu domiešavač, gondola MHD a podobné. Keď sme dorazili do pizzerie za prijateľných 10 EUR za pizzu a pivo privítala na čínska čašníčka „bon džolno“ a usadila nás. Plynulou angličtinou sa spýtala čo budeme jesť a piť. My sme jej plynulo odpovedali a ona zase po taliansky. Zrejme je rozdiel medzi čínskou a slovenskou angličtinou. Nakoniec sme prstom ukázali pizzu a potom ešte štyrmi prstami pivo a pochopili sme sa.
Takto najedení sme predsa nemohli
uspokojiť len s jedným pivom a možno aj preto sme ďalších 5 hodín
hľadali východ z Benátok.
Nakoniec sme sa neskoro večer dostali na
stanicu a mestskou späť k autu, ktoré bolo našťastie tam, kde sme
ho nechali.
Záverom by som povedal Benátky sú pekné, len sa v nich nestratiť, lebo potom už tie uličky a kanále strácajú svoje čaro.
Slovinsko –
Lijak
Do Slovinska sme dorazili neskoro v noci.
Unavení sme hľadali miesto na prespatie. Nakoniec sme sa uložili na lesnej
ceste za prvou dedinou čo sme našli. Ráno sme sa spýtali na benzinke na
cestu do Novej Gorice. Odtiaľ je to už len na skok na magický paraglajdigovi
kopec Lijak. V kempe sme načerpali vodu a rozhodli sme sa zložiť neďaleko
malého jazierka. Vo vode sa nikto nekúpal, no ale my osvieženia chtiví sme
do nej hneď skočili. Z brehu sa na nás pozeralo pár rybárov. Po obede sme sa
vydali na štartovačku. Chalani si dobre polietali aj keď Martinovi sa vo
vzduchu roztrhla šnúra, čo však zistil až keď pristál. Zašli sme do
neďalekého supermarketu a kúpili na večeru kura a pivo. Tomáš majster kuchár
kura opiekol do chrumkava. Dopili sme posledné pálene čo bolo z domu a
začali filozofovať o lietaní a živote a tak ...
Ráno sme zašli do kempu nabiť batérie, doplniť vodu a uvariť jedlo. Po obede znovu lietanie na Lijaku a na ďalší deň cesta do Chorvátska.
Chorvátsko – Omiš a Makarska
Táto krajina nám hneď na úvod ponúkla na diaľnici mega zápchu v ktorej sa 17 km vlieklo tisíce mora chtivých turistov. Cestu sme si krátili kartami, či nasadenými šnorchlami a následným pozorovaním reakcii ľudí v kolóne. Nálada vo voze neupadla ani napriek vysokým teplotám a spomínanej zápche. No určite sa zdvihla, keď sa v diaľke začínalo objavovať jadranské more. Potom už cesta ubiehala rýchlo a tak sme čoskoro dorazili do pirátskeho mesta Omiš.
Prvý dôležitý krok bol zachladiť pivo a tak sme ho v igelitke s kameňom spustili na lane do mora, nie moc asi len tak na 10 stupňov. Potom sme od radosti poskákali do osviežujúcej vody jadranského mora. Večer ešte prišli dve dodávky rozjarených chalanov z ktorých jeden sa dal so mnou do reči. Vysvitlo, že sú to bývali narkomani z celej Juhoslávie liečiaci sa v Splite v cirkevnom protidrogovom ústave. Rozprávali aj o tom ako im biblia dáva silu prekonať najťažšie abstinenčné príznaky a pomaly sa vrátiť do života bez drog so svojou silnou vierou. Zaželal som im veľa vytrvalosti v tomto boji. Potom sme sa vydali do mesta, kúpili sme si rakyju, vyšli na omišský hrad a pili sme tak ako pil Jim Morrison a potom už aj Jim Gorinzon a podobne. Z hradu sme mali v tejto našej letnej nočnej pohode krásny výhľad na mesto, ktoré práve žilo v oslavách nejakého výročia. Ohňostroj, slovanské spevy a choráli v mixe opitých myšlienok a povrchných debát o živote. Cestou späť sa bratia Tomáš a Lukáš rozhodli, že jedno pivo by hádam ešte mohla byť dobrá investícia a tak sme sa rozišli. Martin obýval starý rozpadnutý dom na konci Omiša a ja jeho jeep. Keď ma už premáhala únava a zdalo sa, že aj napriek horúčave, komárom a kile soli na mojom tele sa mi podarí zaspať prišli bratia Vnučkovci. Tomáš, starší rozvážnejší, vzal spacák a karimatku a išiel spať za Martinom obsadeného domu. I keď si ráno vôbec nevedel vysvetliť ako sa dostal k autu, ktoré sme s Martinom preparkovali o kilometer ďalej. Lukáš, mladší nerozvážny, ešte po ceste čosi kričal o nejakých dievčatách, potom definitívne dorazil k autu, kde som mu odovzdal spacák, karimatku a flašu vody. Taktiež sa vydal za svojim bratom, ktorého meno po ceste hlasno vykrikoval pre prípad, že by ho nepočul. Pokojne som potom zaspal aj s 20 komármi prisatými na mojej nohe a ruke.
Na druhý deň sme sa kúpali v mori, užívali si slniečka, dehydratácie a úpalu. Po obede sme zašli do mesta niečo zjesť. Dal som si pizzu s morskými príšerami a chlapi len polievočku – pivo. Keď som už jedol asi desiatu chobotničku mal som ich úž dosť a tak sme sa nakoniec najedli všetci. Čas pri mori sme si krátili potápaním k starým vrakom aut. Prišiel večer, víno a cesta na hrad. Dnes síce už bez ohňostroja a spevu, ale za to sme sa zase raz v letnej nočnej letargii dopravili do polo zbúraného domu, ktorý sme obsadili a do ružova sme sa na tom betóne ,v tom smetisku a výkaloch vyspinkali. Povzdychol som si „ťažký je život dobrodruha“. Posledný deň v Omiši sme načerpali vodu v jednom kempe aj za pokriku bratov „Tady je to privátni!” a vydali sme sa do Makarskej.
Neštandardne sme sa po príchode ubytovali v kempe. Chalani sa išli okúpať ja som šiel do mesta poslať pohľadnice. Neskôr som prišiel na pláž, prvé čo ma zaskočilo bol zvuk cikád, ktoré hrali ako o dušu na všadeprítomných boroviciach, ktoré nádherne voňali. Ja osobne nemám takéto letoviska rád, pretože je to tu riadna masovka. Deň ubiehalo rýchlo dovolenkovo a pod večer nastal čas kúpiť pivo a víno. Zasadli sme na jedinom opustenom mieste, vysokom útese, ktorý bol z vrchu lemovaný aloe verou. Pochlipávajúc víno, pozorovali sme západ slnka, veveričku čo sa rúti dolu skalnatým útesom len aby sa napila slanej vody, malé a veľké loďky.
Posledný deň hneď po tom ako sme sa vrátili z nuda pláže, kde sa okrem našich bielych zadkov opalovali ešte staršie ale hnedé nemky , vydali sme sa do chráneného národného parku, kde sa za 20 kuna na hlavu dá prejsť aj s vojenským zilom bez toho, aby ste zamorili prírodu. Po príchode hore sa nad nami tvoril búrkový mrak. Napriek tejto hrozbe Tomáš rozložil krídlo a v extáze odpálil s miesta z ktorého hádam ešte nikto predtým neodletel. Ani nie 10 minút po jeho štarte sa spustil z oblohy hrmot a blesky. Našťastie sa nerozpršalo a tak sme sa vydali dolu vyzdvihnúť Tomáša, ktorý pristál vedľa spomínanej nuda pláže. Zbalili sme stan a vydali sa na cestu do Bosny a Hercegoviny. Cestou sme však neodolali moru a tak sme sa zastavili v malej dedinke, zobrali šnorchle a išli pozrieť miestne korále a rybičky.
Krásna je Dalmácia. Drahá je....
Bosna
a Hercegovina
Ak ste si zabudli zobrať zelenú kartu
nevadí za 20 EUR si kúpite tranzitnú. Aj Martin zabudol aj Martin platil.
Cesta touto krajinou bola jedna z najkrajších. Vedie údolím, ktoré asi
najskôr vyhĺbila rieka tyrkysovej farby tiahnucej sa pozdĺž. Šero, monštrózne
tunely bez osvetlenia, stopy vojny zavŕtané v omietkách domov
a nepochybne aj dušiach miestnych. Zmes, ktorá vo mne vyvolávala
zmiešané pocity. Prázdny supermarket, opustené domy umocňovali tento dojem.
Cestou sme kúpili pivo, melón a vykšeftili rybu od rybára predávajúceho
vedľa cesty. Skúšali sme nájsť miesto na prespatie. Rieka sa vinula hlboko
pod nami, vedľa nej, súdiac podľa svetiel v šere i dedinky
a mestá. Mapa sľubovala jazero, no nakoniec to vyzeralo len ako širšie
koryto rieky. Zabočili sme na prvú odbočku smerujúcu dole k vode, prešli
sme najčudnejším mostom aký som kedy videl. Prechádzali sme cez dediny vo
večernom šere a hľadali miesto mimo ľudí. Vyšli sme na poľnú cestu,
ktorá však končila obývanými lazmi. Jedna pani nám poradila ako sa dostaneme
k vode a tak sme sa vydali do ďalšej dediny. Zašli sme popri
cintoríne cez rozbitú cestu a potok a tu konečne bolo jazero. Tomáš
vypitval rybu a urobil rošt. Martin ryžu, ja som piekol luncheonmeat
s pivom a Lukáš zbieral mirabelky čo rástli obďaleč. Ryba sa pri
pečení rozpadla, ryža zlepila, ale žalúdky bolo treba naplniť
a v tomto kraji si človek nevyberie. Ešteže sme mali to pivo. Ráno
očista v rieke spolu s hadmi, rybami a žabami. Obral som pár
včasných jabĺk pri dvoch opustených domoch mysliac si, že možno by bolo
celkom fajn keby ma teraz niekto z okna okríkol. Smutne na mňa pôsobí
tento kraj. Dnes nás čaká Sarajevo.
Moderné predmestie hlavného mesta je lemované budovami medzinárodných spoločnosti čo znamená, že hádam aj tu bude časom antiglobalistická demonštrácia. Mesto však nepôsobí ako husto osídlene. Nie je tu väčší problém z orientáciou a tak sme sa o chvíľu ocitli v podzemnej garáži v centre mesta. Garáž vyzerala ako hniezdo autičkárskeho zločinu, pretože kým boli dolu zaparkované auto, hore boli okrem smetí aj nejaké vraky.
Staré mesto v ktorom sme sa pohybovali bolo silne moslimské. Nepredávalo sa tu pivo, všade prítomné mešity a minarety, zahalené ženy. Človek, keby nepočul slovansky jazyk myslel by, že je snáď niekde na blízkom východe, či severnej Afrike.
Kováčsky majstri predávali na trhu kadejaké ozdobné predmety počnúc nožmi, cez samurajské meče až po vázy z nábojníc. Trochu zvláštna mi prišla táto slovanská krajina, kde vo väčšine prípadov namiesto kostolov je vidieť v dedinách mešity a ľudia majú mená ako Ibrahim Durkovič, Muhamed Darkonič a podobne. Potulky po meste sme zakončili výdatným obedom v snáď najdrahšej reštaurácii v tejto časti mesta. Musím priznať, že som sa nechal zmanipulovať šikovným nadháňačom, ktorý v kombinácií so škŕkaním v žalúdkoch nakoniec vystrúhal 45 EUR účet.
Nakoľko sme mali v tejto krajine stráviť ešte jeden deň vybrali sme sa k mestu Tuzla bližšie k srbským hraniciam. Pri tomto meste sa nachádza dedinka Kyselica a pri nej malá priehrada, ktorá ma snáď najšpinavšiu pláž akú som kedy videl. Celá je lemovaná odpadkami a rybármi, ktorým zjavne neporiadok a špina neprekáža. Postavili sme stan na tomto smetisku a išli sme sa vykúpať. Voda bola špinavá, ale teplá. Dlho do noci sme potom hrali karty a keď tí čo prehrať mali nakoniec prehrali pobrali sme sa spať. V noci sa ozývali z neďalekej dedinky mohamedánske spevy z ampliónov minaretov . Čudná krajina, pomyslel som si.
Ráno sme zbalili veci a vydali sme sa k hraničnému prechodu Rača. Cestou sme sa zastavili v pekárni a za pár drobných sme si kúpili pečivo a pizzu. Dobre sme sa najedli a ktosi ešte chvíľku narážal na vysoký účet v sarajevskej reštaurácií v porovnaní s cenami v tejto pekárni. No čo, čo bolo bolo, čo sa zjedlo sa zjedlo.
Bosna a Hercegovina je krásna krajina, len .....
Srbsko – Stará Pazová a Belehrad
Ak ste si zabudli zobrať zelenú kartu nevadí za 110 EUR si kúpite mesačnú. Aj Martin zabudol, ale Martin neplatil. Všetko sa to na hraniciach odohralo rýchlo a keby sme mali ešte 5 sekúnd tak nimi aj prejdeme. Stalo sa totiž toto. Colník si najskôr vypýtal pasy, tie boli v poriadku. Potom nám odovzdal pasy, Martin naštartoval auto a už sa chcel pohnúť keď sa v tom colník spýtal, či máme zelenú kartu. Nemal. Nepomohlo ani keď sme mu hovorili, že zelenú kartu človek dostane automaticky so zákonnou poistkou a že ju máme doma. Očividne však očakával úplatok, pretože tvrdil, že on nám už pečiatky dal a že čo teraz. Nechal nás zájsť kúsok ďalej aby sme si to premysleli. Neskôr prišli ďalší dvaja colnici, ktorí sa síce tvárili neurčito, ale ani po vysvetlení, že ideme z ďaleka navštíviť priateľov v Starej pazovej neustúpili. A tak sme sa na hraniciach otočili a išli späť do Bosny s tým, že pôjdeme cez Chorvátsko domov. Na bosniackych hraniciach im nebolo jasné, čo sme robili pol hodinu v Srbsku a teraz sme zase tu, ale po chvíli nás pustili.
Prichádzame k chorvátskej hranici dúfajúc, že si colník nevypýta zelenú kartu. Po malej obhliadke vozidla a batožiny sa nás tiež spýtali, prečo sme boli dnes už v Srbsku a teraz sme tu. Tak sme povedali univerzálne slovo – turisti a prešli sa ďalej. Zábavne bolo, že sme dostali do pasu razítko so zajtrajším dátumom. A tak sme vlastne cestovali v čase.
Nálada vo voze klesla. Padali blbé nápady ako napríklad „poďme sa kúpať ešte na balatón a tak“. Mne sa táto myšlienka ľahšej cesty nepáčila a tak sme hlasovali, že či skúsime preraziť srbskú hranicu z Chorvátskej diaľnice. Všetci boli za a tak sme auto otočili smerom na východ k hranici.
Blížili sme sa k hranici. Chorvátsky colník bol nesmierne milý a neodpustil si poznámku na svojich bývalých krajanov „čo budete v Srbsku robiť, šak sa choďte radšej okúpať do mora“. Na srbskej strane sa odbavujú auta veľmi pomaly. Polícia robí niekedy až príliš dôkladne kontroly aut a batožiny. Prichádzame k okienku, po ruke mam 20 EUR úplatok a podávam pasy. Colníčka pozrie a zbadá srbské razítka a pýta, že prečo sme už dnes v Srbsku boli. Hovorím jej, že máme v Rači kamarátov a ona chápavo kývne hlavou. Potom sa ešte spýta či máme zelenú kartu a ja že hej a podávam jej svoju z peugeota 206. Pozrie, podá pasy a my pálime preč. Vysmiaty jak medvedíci trielime po diaľnici do Starej pazovej. Volám našej hostiteľke, že predsa len sme hranicu prerazili a sme na ceste k ním.
V dedinke, ktorú pred 220 rokmi založili Slováci nás privíta pani Katka. Po vzájomnom predstavení nám ponúka kráľovskú večeru, pivo a sprchu. Medzitým prichádza syn Boris s ktorým sa do neskorého večera rozprávame a bývalej Juhoslávií, jednote, Titovi, Slovákoch, Miloševičovi a živote. Boris vie naozaj veľa veci o krajine v ktorej žije a tak som mohol uspokojiť svoju zvedavosť. Večer sme sa s ním vydali do Belehradu.
Navštívili sme nočný
belehradských hrad a obrovskú pešiu zónu, kde sme sa zhodli, že po nej
kráčajú najkrajšie dievčatá aké sme kedy videli.
V meste to žilo, všade bolo veľa mladých ľudí, posedávali na hradbách a
pozerali na mesto a rieku. Vrátili sme sa neskoro v noci a po dvoch týždňoch
som sa znovu natiahol na mäkkej posteli. Pani Katka nám ráno urobila výborne
raňajky z miestnych špecialít. Nasledoval rozlúčka, spoločná fotka a cesta
domov.
Srbsko bolo veľmi príjemným zakončením našej cesty.
Doma – doma
Doma je doma a ešte lepšie je, keď šťastne prejdete 4000 km a ste nabitý zážitkami, ktoré rozprávate blízkym či priateľom.
Už teraz moje nepokojné túlavé topánky rozmýšľajú nad ďalšou cestou niekam….