Bol pekný letný deň, krásne počasie aj keď vtedy sme hádam ani pojem kumuly nepoznali tobôž nie lietať v termike. Vyšli sme s Tomášom na Bralie , rozložili sme krídlo a rozhodovali kto pôjde prvý. Vybral som sa ja. Štart pekný, zdvihlo ma tak 30-50 metrov nad štart teda bol som okolo 200 m nad terénom. Niekomu sa to vidí hádam aj smiešne ale vtedy sme pokladali za úspech vôbec odštartovať a nezletieť. Vozil som sa po pravej strane od lúky k lomu. A takto som opisoval predpísané osmičky. Sem tam ma trošku zdvihlo sem tam som vyklesal. Proste pohoda. Pamätam si,že mi vtedy dal Tomáš do ruky foťák a povedal aby som to tam zhora odfotil. Robil som práve poslednú otočku smerom k lúke, pustil som riadiačku (nejedná sa o preklep, naozaj som ju pustil !!! ) nahmatal foťák a chcel som odfotiť Tomáša ako túžobne očakáva moje pristátie a jeho vzlet. Podarilo sa mi urobiť jednu fotku,ale to už neriadené krídlo menilo svoj smer smerom proti svahu, posledných cca 10 metrov nad zemou som ho ešte otočil po svahu, ale nepodarilo sa mi pristáť. A tak som ďalej kĺzal vzduchom ale už pod úrovňou štartovačky.V snahe udržať sa ešte vo vzduchu som opisoval ešte posledné osmičky namiesto toho aby som smeroval na pristávačku. Držal som sa tesne pri teréne mysliac si ako ľahko sa dostanem k pristávačke vzdialenej len cca 50 metrov cez cestu.Pri poslednej osmičke som zatiahol už do závetria a tak sa pádak rozbehol dopredu, ale hlavne aj dolu. Od túžobnej pristávačky ma delila už len asfaltová cesta a ELEKTRICKÉ VEDENIE !!! . Veľmi rýchlo som klesal a blížil sa k vedeniu. Vtedy som vlastne ani nerozmýšľal nad tým,že čo sa môže stať skôr som myslel ako sa to dá obísť čí podliezť, všetko sa stalo potom veľmi rýchlo. Našťastie ja som drôty podletel, ale krídlo cca meter nad hlavou sa omotalo okolo drôtov a pritiahlo ich k sebe. Nastal skrat, šnúry sa prepálili, ale ja som stále visel asi 4 m nad zemou. Rozmýšľal som ako sa vymotať, začal som si odopínať sedačku, keď v tom sa drôty naspäť roztiahli a krídlo aj so mnou sa rútilo k zemi. Nakoľko sedačka bola, len handra s pregejkou a karabinkami naraz na zadok bol tvrdý. Predral som sa cez malinčie v ktorom som pristál von na cestu a kričal na Tomáša, ktorý sa už nevedel hore dočkať kedy vyjdem. Skonštatovali sme, že s týmto sa už asi dnes letieť nebude. A tak sa nedalo ani v ten deň,ani dlho potom, až raz keď už mal každý svoju novu výbavu, zobral Tomáš opraveného cira na kopec. Skúšali sme ho len tak ponafukovať, ale nikto nemal odvahu sa pustiť.