Ako som presedlal na motorový paragliding

Niečo o mojich dojmoch a zážitkoch z motorového lietania.

Na začiatku leta po potulkách webom ma napadla myšlienka „čo takto skúsiť motorový paragliding ?“ . Prezeral som si obrázky pilotov, ktorí leteli vysoko a ďaleko napriek tomu, že na oblohe nebolo ani kumuláčka. Prelietavali okolo zrúcanín hradov, dedín a miest. No proste stálo ma to pár bezsenných nocí a ja som si povedal dosť.

Dôvodov som mal viac, ale hlavný bol nedostatok času pre pracovné povinnosti a lietanie cez víkendy... však to poznáte, čo voľný víkend to škaredé počasie. No a chuť lietať hoci aj na koberci tu bola. Takže som si to odvodnil a hor sa hľadať motor.

Začal som hľadať na skyfly.cz, zorientoval som sa sa trošku v cenách a parametroch. Nakoniec som sa rozhodol pre motor Solo 210. Trabant som vylúčil po tom ako som z viacerých strán počúval o jeho nespoľahlivosti a hmotnosti. Dnes sa však stretávam s opačným názorom aspoň teda čo sa spoľahlivosti týka. Veď nakoniec práve na poltrabante preletel Tranžik kanál La Manche. Takže späť k Solu 210, nirvana bola pridrahá a tak som sa rozhodol pre jazdenú mitterovku uragán. Krosna ma jednoduchú konštrukciu, použité materiály sú ľahko dostupne a rám opraviteľný doma na kolene. Človek od ktorého som kúpil tri roky starú krosnu Uragan sa o ňu naozaj vzorne staral. Chytala na prvý krát a karburátor bol tiež dobre naladený. Prvý krát, keď som počul ako to hučí mal som pred tým strojom naozaj rešpekt a vôbec som si nevedel predstaviť toto monštrózne čudo na chrbte.

Začal sa zoznamovanie s tým zázrakom. Najskôr bez krídla som pobehoval po poli, skúšal som sa zapnúť do postrojov a zdvihnúť zo zeme. S benzínom má cez 30 kg čo je dosť. No keď sa človek naučí efektívne štartovať potom väčšinu času strávi lietaním a nie utekaním po zemi. Výkon 15 koní je na mojich 70 kg akurát a mal som problém obstáť na mieste keď som pridal plný plyn. Neskôr som zapol aj krídlo ale stále som mal strach z toho ho nahadzovať nad hlavu. Totiž váha krosny pohltila všetok ťah zdvíhajúceho sa krídla na ktorý som bol zvyknutý z voľného lietania. Ale aj tak prišiel prvý úspešný vzlet. Visel som za popruhy ako výsadkár, lebo som mal strach pustiť riadiačky a bez pomoci rúk som sa nevedel usadiť do postroja. Urobil som malé koliečko vo výške asi 50 metrov a pristál som. Pristátie bolo dobre, vedel som, že krídlo treba prebrzdiť a tak som aj urobil. Boli aj ďalšie pokusy ale tie už neboli úspešne. Tieto ma nakoniec stali 40 cm dieru od vrtule na krídle. Dieru som zalepil a rozhodol som sa isť do toho inak ako metódou pokus-omyl. Skontaktoval som sa s Milanom, ktorý mi všetko a hlavne trpezlivo vysvetlil.

Prišiel prvý ozajstný prelet. Štartovali sme na letisku v Bieliciach. Konečne som vyletel do výšky asi 200 metrov nad štart a pohodlne som sa usadil do postroja. Ďalším problémom boli krátke riadiačky, pretože krídlo sa na krosnu upína vyše ramien, ale dá sa na to zvyknúť, alebo si tiež môžete riadiačky predĺžiť. Vyleteli sme do 600 metrov nad štart v horizonte pokračovali na Oslany. Zletel som na 100 a tu som začal pociťovať príznaky začínajúcej termiky. Zľakol som sa ihneď som hľadal vhodné miesto na pristátie. Zle som však odhadol smer vetra a pristátie bolo tvrdé, ale bez škôd. Počas letu som dokonca pustil riadiačky a venoval som sa foteniu okolia. Tiež som zistil, že v 600 metroch karburátor nedrží voľnobeh a tak som neskôr viac natiahol plynové lanko. Aj napriek turbulencii v závere letu to bol naozaj krásnym zážitkom a nevedel som sa dočkať ďalších letov.

Na záver asi len toľko, že motorový paragliding, môže byť v správnych podmienkach naozaj relaxom ako ja vyčerpávajúcim bojom s turbulenciou pri tých zlých. Pilot si môže naplánovať trasu aj 100 km dlhú, ráno odletieť a za pár hodín pristáť plný dojmov tam, kde bol večer pred tým len prstom na mape či iba myšlienkami.



Napísal: Michal Lackovič, 1.2.2007