Ruzynský okruh s AN 28

Keď sa tak zamyslím nad svojou evoluciou v lietani napadá ma len jedná zásadná otázka - Kde toto skončí ? Za takmer 9 rokmi lietania som sedel v termike v pg v nad slovinským Lijakom, obdivoval som zapadajúce slnko nad Bralím pri podvečerných letoch na mpg, kružil nad juhočeskou krajinou v UL a pilotoval Antonov 28 s majstrom v akrobacii lietadiel Jirkou Kobrlem.

 

 

Pre tých ktorý nepoznajú toto lietadlo tu je stručná charakteristika :

Takže sedím v kokpite tohto ukrajinského stroja a snažím sa orientovať v zmesi východných a západných budíkov na pristrojovej doske. Pán Kobrle mi objasní funkciu havne tých IFR ktoré som zatiaľ ešte nevidel. Po krátkej debate nahlásime riadiacej veži taxi na dráhu, nastavujeme vztlakové klapky na 15%, rozbiehame sa po dráhe a ja cítim prechod dilatačnými špárami až kym naberieme vzletovú rýchlosť 80 Knots. Pod uhlom 10o stúpame k 2500 stôp. Sily ktoré tu pôsobia na riadenie su redukované či už elektrickými alebo mechanickými posilovačmi, takže oproti UL je to príjemnejšie.Kedže letíme v noci vidím miznúcu osvetlenú runway ako rýchlo pod nami mizne. Za krátku dobu naberáme požadovanú výšku a točíme prvú 30o zátačku do prava. Musím povedať, že riadiť "volantom" je pohodlnejšie ako kniplom i keď som si myslel, že lepšie reaguje. Stúpame na hladinu 4000 stôp a ja sledujem osvetlenú nočnú krajinu. Môj copilot navrhuje aby sme si vyskúšali preťaženie a následný pád lietadla „pre rýchlosť“. Na rýchlosti 180 Knots stúpame pod uhlom 30 o , ktorý pomaly zväčšujeme  až kým lietadlo stratí rýchlosť a nasleduje pád. Žalúdok mi poskočil, stroj naberá potrebnú rýchlosť a ja znovu chytám horizont a letíme ďalej. Náš okruh sa blíži ku koncu a my si nastavíme na kompase kurz ruzynskej dráhy a približujeme sa na pristátie. V tom pán Kobrle navrhne aby si vedľa mňa sadala moja manželka, ktorá doposiaľ pozoruje náš let s pasažierského sedadla. Dostáva teda rýchlo kurz súhry kormidiel a zasadá na miesto copilota. Spolu teda ustredíme lietadlo naberáme kurz dráhy, pozorujeme vario a pozorujeme osvetlenú runway. Ohlásime sa veži a dostávame zelenú. Za asistencie inštruktora dodržujeme smer , vysúvame podvozok  a mäkko dosadáme na dráhu. Náš inštruktor má z nás radosť a my tiež. V kokpite ešte spolu analyzujeme let. Potom, ale už je čas opustiť lietadlo, pretože čaká ďalší frekventant na svoj let.

Vystupujeme teda z trenažera v hale plnej vetrákov, hydrauliky a počítačov, kde prebiehala celá simulácia letu. Podotýkam, že dosť verná, pretože piloti môžu z celkového počtu odlietať až 40 hodín na tomto zariadení.  Hodina na letovom trenažéri bol zase jeden krásny narodeninový dar od mojej milovanej manželky...

 

 





Napísal: Michal Lackovič, 15.5.2011