Cestou som našiel stupaky, ale tie boli
nepoužiteľné a zatáčky v nich len
zhoršili moje nadeje na pristátie na voľnom priestranstve. Situácia začala
byť veľmi vážna, keď mi ubúdala výška a ja som stále cúval nad rieku s
približne 30 metrovým korytom a za ktorým bola diaľnica. Otočil som teda
krídlo po vetre v nádeji, že pristanem aj keď vo veľkej rýchlosti vedľa nej.
Pár metrov nad zemou som však s pravej strany dostal silný náraz vetra, ktorý
ma vyhodil na stromu nad riekou. Visel som na konároch, podo mnou kamene a
tŕne. Odopol som sa zo sedačky a skočil dole. Vyšiel som na breh a poďakoval
všetkému možnému, že som zase vyviazol bez škrabanca. Pristavovali sa
okoloidúci a pýtali sa či som v poriadku a že čo teraz a podobne. Pomyslel
som si len “to tak vedieť”. Krídlo nebolo možné zvesiť, lebo viselo rovno nad
riekou na koncoch tenkých konárov. Taký nepodarený strom som ešte nevidel.
Zašiel som do blízkeho kempu si požičať rebrík no ale ani ten mi nijako
nepomohol. Vrátil som sa späť a požiadal na recepcii nech zavolajú
požiarnikov. Za chvíľu bolo počuť húkať sirény. Zbledol som keď som videl ako
prichádzajú postupne policajné auto, požiarnici a záchranka. V duchu som prepočítaval koľko tento špás bude
stáť. Zdravoťáci sa vypytovali, že či nemám traumu a celú záchrannú akciu ma
pozorovali ako laboratórnu myš. Polícia si vypýtala pas a piloťak a stále ma
ubezpečovali, že sa jedná len o rutinnú kontrolu. Na tretí pokus požiarnici
pochopili, že bez plošiny to zvesiť nepôjde. Prišlo teda veľké požiarne auto,
ako inak než zo zvukom sirén. To už naokolo stálo kopec zvedavcov a tiež
niekto s kamerou. Chlapi na plošine orezávali konáre celkom opatrne, ale keď
som videl ako položili horúcu motorovú pílu na plachtu tak sa moje nádeje na
jej opravu rázom zmenšili. Za pol hodinu bolo krídlo dole a všetci preč.
|
