Niečo o mojich dojmoch a zážitkoch z motorového lietania.
Na začiatku leta po potulkách webom ma napadla myšlienka „čo takto skúsiť motorový paragliding ?“ . Prezeral som si obrázky pilotov, ktorí leteli vysoko a ďaleko napriek tomu, že na oblohe nebolo ani kumuláčka. Prelietavali okolo zrúcanín hradov, dedín a miest. No proste stálo ma to pár bezsenných nocí a ja som si povedal dosť.
Dôvodov som mal viac, ale hlavný bol nedostatok času pre pracovné povinnosti a lietanie cez víkendy... však to poznáte, čo voľný víkend to škaredé počasie. No a chuť lietať hoci aj na koberci tu bola. Takže som si to odvodnil a hor sa hľadať motor.
Začal som hľadať na skyfly.cz, zorientoval som sa sa trošku v cenách a parametroch. Nakoniec som sa rozhodol pre motor Solo 210. Trabant som vylúčil po tom ako som z viacerých strán počúval o jeho nespoľahlivosti a hmotnosti. Dnes sa však stretávam s opačným názorom aspoň teda čo sa spoľahlivosti týka. Veď nakoniec práve na poltrabante preletel Tranžik kanál La Manche. Takže späť k Solu 210, nirvana bola pridrahá a tak som sa rozhodol pre jazdenú mitterovku uragán. Krosna ma jednoduchú konštrukciu, použité materiály sú ľahko dostupne a rám opraviteľný doma na kolene. Človek od ktorého som kúpil tri roky starú krosnu Uragan sa o ňu naozaj vzorne staral. Chytala na prvý krát a karburátor bol tiež dobre naladený. Prvý krát, keď som počul ako to hučí mal som pred tým strojom naozaj rešpekt a vôbec som si nevedel predstaviť toto monštrózne čudo na chrbte.
Začal sa zoznamovanie s tým zázrakom. Najskôr bez krídla som pobehoval po poli, skúšal som sa zapnúť do postrojov a zdvihnúť zo zeme. S benzínom má cez 30 kg čo je dosť. No keď sa človek naučí efektívne štartovať potom väčšinu času strávi lietaním a nie utekaním po zemi. Výkon 15 koní je na mojich 70 kg akurát a mal som problém obstáť na mieste keď som pridal plný plyn. Neskôr som zapol aj krídlo ale stále som mal strach z toho ho nahadzovať nad hlavu. Totiž váha krosny pohltila všetok ťah zdvíhajúceho sa krídla na ktorý som bol zvyknutý z voľného lietania. Ale aj tak prišiel prvý úspešný vzlet. Visel som za popruhy ako výsadkár, lebo som mal strach pustiť riadiačky a bez pomoci rúk som sa nevedel usadiť do postroja. Urobil som malé koliečko vo výške asi 50 metrov a pristál som. Pristátie bolo dobre, vedel som, že krídlo treba prebrzdiť a tak som aj urobil. Boli aj ďalšie pokusy ale tie už neboli úspešne. Tieto ma nakoniec stali 40 cm dieru od vrtule na krídle. Dieru som zalepil a rozhodol som sa isť do toho inak ako metódou pokus-omyl. Skontaktoval som sa s Milanom, ktorý mi všetko a hlavne trpezlivo vysvetlil.
Prišiel prvý ozajstný prelet.
|
