 Všetko
sa to začalo v roku 2002 vo Fandorovej a Tomášovej
hlave, keď raz ležali na Veľkom vrchu a sledovali
ako paraglideri z okolia miznú v oblakoch. Túžba
lietať sa premenila na realitu keď nabláznili ešte
ďalších troch ľudí (Maťo, Pavúk a Mišo) a kúpil sa
padák Cirrus. Vyšiel nás na 5000 Sk ! Vek a
technický stav vtedy nikoho netrápil. Sedačka bola
vlastne len akási handra s karabínkami a preglejkou
pod zadkom. Podľa môjho názoru mal ale ciro v tom
čase aspoň 10 rokov. Usudzujem to z toho, že keď sme
s ním behali po kopcoch a videli nás postarší
paraglideri zhodli sa na tom, že aj oni sa na ňom
učili lietať a potom ho predali tomu a ten zase tomu...
A tak sme začali lietať. Najskôr
nevinné zletíky z malej hrany v Podhradí a znova
utekať na kopec nech sa všetci stihnú vystriedať.
Pamätám si na tie tvrdé pristátia, keď som mal veľa
ráz vyrazený dych... ale vtedy nás nič nemohlo
odradiť. Jednoducho sa lietalo.. teda boli to len
pár desiatok sekúnd dlhé zoskoky ! Veľa krát sme
vôbec nevedeli kedy už treba padák pribrzdiť a a čo
vlastne potiahnuť. Mali
sme veľa šťastia.
Postupom času nám podhradie akosi prestalo stačiť a
tak sme sa vybrali za dedinu na Veľký vrch. Každý z
nás, keď stál postrojený na jeho neuveriteľnom 180
metrovom prevýšení hádam ani nedýchal. Zrazu to
nebol ten malý kopček, kde sa vlastne dalo utekať s
padákom nad hlavou až dole na pristávačku. Toto bolo
iné, bola sa treba rozhodnúť a vzlietnuť do prázdna.
A predsa sme sa rozhodli... Nedalo sa skončiť … Boli
to prvé minúty ozajstného strachu. Ešte horšie bolo,
keď nás prvé termické prúdy vynášali vyššie a vyššie,
kamaráti na zemi boli maličký.. tak ako mi vo
vzduchu. Našťastie, či nešťastie sedačka mala
popruhy, ktoré sa upínali priečne a tak sme to
trasenie vo vzduchu ani necítili. Pomaly sme
naberali odvahu, ale nie úmerne zo skúsenosťami. A
tak prišli prvé nehody. Fandor to otáčal príliš
blízko pri skale a narazil si pätu. A to bol koniec
jeho praglidingovej kariéry... ďalšia sa stala, keď
bol Mišo a Tomáš na kopci. Počasie ako z katalógu a
tak prvý odpálil Mišo. Horúci borovicový les padák
držal tak 100 m nad štartovačkou a tak sa točil na
hrane, proste pohodička. Keď vyklesal pod úroveň
štartovačky mal zamieriť rovno na pristávačku, ale
za každú cenu sa chcel ešte udržať vo vzduchu. Keď
už bol iba pár metrov nad zemou zamieril k
pristávačke ale to už bol v závetrí a padák klesal
rýchlo až na úroveň elektrického vedenia VN. Mal
šťastie v nešťastí, elektrické drôty podletel, ale
meter nad hlavou nastal skrat v dôsledku obmotaných
šnúr na vedení. Keď tam takto živý a vystrašený
visel a rozmýšlaľ ako sa dostane dole, prepálené
šnúry sa začali odmotávať
a tak padák zletel dole na zem. Bolo to tvrdé
pristátie. A to bol koniec nášho cira. Po týchto
udalostiach v klube zostali len traja skalní
paraglideri Tomáš, Mišo a Martin. Každý z nás si
kúpil serióznejší padák a
tak sme mali viac času vychutnávať si pocit vo
vzduchu. Naším veľkým snom, ale ostáva ešte nikdy
neuskutočnený spoločný let. Dúfam, že rok 2005 bude
rokom kedy sa nám táto túžba naplní.
Bilancia po 8 rokoch fungovania
( aktualizované 11.12.2010)
Po ôsmich rokoch činnosti -
nečinnosti nášho klubu môžem dnes povedať len to, že
zmena je jediná konštanta na tomto svete. U nás sa
zmenilo toho dosť - Martin po úraze prestal, ja som
presedlal v roku 2005 na mpg a v tomto roku na UL,
Milan postavil rogalo i keď pg a mpg naďalej
zostávajú jeho srdcovky. Ináč sme sa nejako všetci
poženili a založili rodiny. Na odkazovači tejto
stránky sa spoznali noví lietači, čo mňa osobne
veľmi teší.
Cesta k lietaniu
nie je vždy jednoznačná a jednoduchá, ale už len
snívať o tom stojí za to.
Letu zdar
Michal Lackovič
|
